Ivica Ďuricová Ak ste čítali knihy ako Hra o tróny, Súmrak, Vlčí dar, či nedávnu senzáciu s názvom Chlapec, krtko, líška a kôň, pravdepodobne už Luciu poznáte. Jedna z najtalentovanejších slovenských umeleckých prekladateliek nám povie viac o tom, čo by autori mali vedieť o preklade kníh.
Čo sa dozviete v rozhovore s Luciou Halovou?
- ako prebieha prekladateľský proces
- koľko trvá preložiť 300-stranovú knihu
- čo robí prekladateľ, keď musí preložiť slovo, ktoré si spisovateľ vymyslel
- či sa stretla s Georgeom R. R. Martinom
- ako vníma hejtovanie slovenských prekladov
- ako má postupovať slovenský autor, ak si chce nechať preložiť knihu do angličtiny
- či si myslí, že slovenskí autori majú šancu uspieť v zahraničí
- aké knihy číta
- alebo aj to, či sa dá na Slovensku prekladom kníh uživiť
Lucka, ako si sa dostala k prekladu kníh?
Odjakživa veľmi rada čítam a ako malá som skúšala aj písať, ale postupne som nadobudla pocit, že všetko dobré už bolo napísané (jasné, že nebolo). A keďže som sa už na základnej učila angličtinu (čo vtedy nebolo bežné), vzala som si do hlavy, že ak nebudem knihy písať, mohla by som ich aspoň prekladať. Po štúdiu prekladateľstva na vysokej som zistila, že s tým prekladom kníh to nie je len tak a vypisovaním do vydavateľstiev sa nikam nepohnem. Až sme raz s kolegyňami zo štúdií pripravili portugalské číslo Revue svetovej literatúry, preložili sme doň diela súčasných portugalsky píšucich autorov z celého sveta. A na základe týchto prekladov sa mi ozvalo vydavateľstvo Tatran, ktoré vtedy hľadalo nových prekladateľov. Tak sa začala naša dlhoročná spolupráca, z ktorej sa teším doteraz.
Pracuješ hlavne pre vydavateľstvo Tatran. Ako to funguje s výberom kníh? Musí ti sedieť žáner alebo spisovateľ? Odmietla si už niekedy nejaký preklad?
Prekladám pre Tatran a už pár rokov aj pre Inaque a z oboch vydavateľstiev mi ponúkajú samé zaujímavé knihy, za tie roky sa už poznáme a vedia, čo sa mi páči. Ale áno, mám právo ponúkanú knihu odmietnuť, ak mi napríklad nesadne téma. Prekladať knihu, to znamená stráviť s ňou každý deň niekoľko mesiacov, a ísť do takéhoto záväzku s niečím, čo ma vyslovene nebaví, nezaujíma alebo tomu nerozumiem, by bolo číry masochizmus.
Musí byť prekladateľ tak trochu aj spisovateľ, aby text v slovenčine vyznel dobre? Alebo iba mechanicky prekladáš to, čo autor v pôvodnom jazyku napísal?
Preklad je tvorivý proces rovnako ako písanie. Nevymýšľam síce príbeh, ten už je hotový, ale musím ho prerozprávať v inom jazyku tak, aby v čitateľovi vyvolal rovnaké pocity, priviedol ho k rovnakým myšlienkam či otázkam ako originál. Z toho je jasné, že na dobrý preklad nestačí poznať cudzí jazyk, ale hlavne ten svoj, do ktorého prekladám. Takže áno, prekladateľ musí vedieť dobre písať v cieľovom jazyku, a tým nemyslím iba gramaticky dobre, ale hlavne čítavo. Ovládať štylistiku, slovosled, frazeologizmy, aby výsledný text vyznel tak, akoby bol napísaný v slovenčine a nie preložený.
Ako funguje prekladateľský proces? Vieš nám ho trochu priblížiť?
Preklad sa u mňa začína čítaním knihy, s ktorou idem pracovať. Dnes sa originál posiela napríklad aj v PDF, ale mne sa najlepšie robí s fyzickou knihou. Zoznámim sa teda s knihou, občas si prečítam viac o autorovi, a to je väčšinou celá moja príprava, potom sa pustím do prekladu a všetko riešim priebežne. Podľa náročnosti textu sa za deň dá preložiť v priemere tak osem strán. Napríklad pri Hre o tróny, keď som v tom texte už doslova žila, som zvládla aj 15 knižných strán (hrubého prekladu) za deň, naopak pri náročných textoch som rada, ak zvládnem tri. Preklad totiž nie je mechanické prepisovanie textu, ale tvorivá činnosť, pri ktorej občas po slovách a vetách dešifrujem, čo chcel autor povedať, vyhľadám obskúrne významy slov na internete a podobne. Niekedy si k prekladu musím prečítať ďalšie knihy, či už odborné alebo beletriu, aby som prenikla do problematiky. Pri Hre o tróny som čítala Rytier a jeho kráľ od Daniely Dvořákovej, aby som si nazbierala slovnú zásobu a atmosféru tých čias. Ďalej Veľkú knihu o koňoch, Ottovu encyklopériu – Zbroj, kopu odborných článkov, konzultovala som so spoločnosťou historického šermu…
Vo fáze prekladu vzniká takzvaný „hrubý“ preklad, ktorý sa ešte niekoľkokrát číta a upravuje. Ďalším krokom je u mňa kontrola prekladu v porovnaní s originálom: vetu po vete si prejdem, či mi nič nevypadlo, či som všetko správne pochopila. Potom celý preklad čítam ako súvislý text, upravujem nadväznosť viet, štylistiku.
Následne ho odovzdám do vydavateľstva, prejde štylistickou a jazykovou redakciou. Znova sa vráti ku mne, ja prijmem alebo odmietnem zásahy. A na záver ho ešte čítam zalomený, teda v podobe, ako už bude vyzerať v tlačenej knihe.
Ak si chce niekto prečítať podrobnejšie o celom procese, rozpísala som ho na stránke združenia literárnych prekladateľov a redaktorov DoSlov, ktoré sme minulý rok založili s kolegyňami: https://www.doslov.sk/o-preklade-literatury/ a https://www.doslov.sk/o-redakcii-literatury/.
Koľko trvá preklad knihy? Napríklad taká jedna časť Hier o tróny?
Preklad 300 stranovej knihy trvá tak tri až päť mesiacov. Plus čas na čítanie po redakcii a v zalomení. Samozrejme, vždy záleží na náročnosti textu. Napríklad pri Knihe nepokoja Fernanda Pessou som bola rada, ak som cez deň urobila tri knižné strany, a to ani neboli celé zapísané, keďže ide o fragmentárne zápisky. Ale práve pre tú fragmentárnosť bol každý odsek úplne iný, myšlienky bolo treba rozšifrovať, všetko som si overovala v anglickom preklade, ale aj tak som niekedy až po čase alebo konzultácii s kolegyňou pochopila, čo tým chcel autor povedať. A potom to bolo treba ešte nejako sformulovať po slovensky. Občas to bolo fakt vyčerpávajúce.
Ako postupuješ, keď v texte narazíš na slovo, ktoré si autor vymyslel a v slovenčine neexistuje?
V prvom rade musím overiť, či si ho naozaj vymyslel a či ho už nepoužil niekde inde, aby som potom ja nevymýšľala, čo už niekto preložil predo mnou. Ak je to naozaj na mne, tak sa pozriem na motiváciu toho slova, z čoho vychádza, či je to zloženina známych slov alebo úplne niečo nové a hlavne čo vyjadruje a ako (napríklad či je ironické, slúži ako nadávka a pod.). No a potom sa snažím vymyslieť vlastné, aby spĺňalo všetky tieto kritériá. Napríklad pri preklade knihy Zber kostí od britskej autorky Samanthy Shannon som narazila na celý glosár „nových“ slov. Ako však píše sama autorka, veľa slovnej zásoby prebrala z jazyka zločineckého podsvetia viktoriánskeho Londýna, pričom jednotlivým slovám rozšírila či upravila význam. U nás som však žiadny slovník zločineckého slangu, tobôž z minulosti, nenašla. Začal som lúskať sedemzväzkový Historický slovník slovenského jazyka, ale chýbala mi nejaká ucelenejšia koncepcia, až mi napadlo, že by som mohla využiť nárečie Banskej Štiavnice, ktoré hojne preberalo nemecké a maďarské slová. A k tomu už existovala viacero publikácií, dokonca aj online slovník. Takže všetky historizmy v mojom preklade pochádzajú z nemeckých výpožičiek tohto nárečia a podobne som sa snažila ladiť aj neologizmy.
Čo sa deje s knihou ďalej, keď ju preložíš? Nastupuje po tebe ešte editor alebo korektor? Spolupracuješ s nimi na finálnom texte alebo už nie?
Samozrejme, môj text ešte kontroluje štylistická redaktorka, jazyková redaktorka, celkovo aj traja-štyria ďalší ľudia. Ak treba, sme v kontakte a konzultujeme, no zväčša si vystačíme s komentármi priamo v texte. Vždy je dobré, ak text vidí viacero očí. Prekladateľ, ktorý ho číta piatykrát, už nevidí chyby.
Spolupracuješ na preklade kníh aj s ich originálnymi autormi?
So žijúcimi autormi sa občas dá spojiť a prebrať nejaký konkrétny problém, či už priamo, cez vydavateľa alebo cez agenta. Niektorí sú naozaj ústretoví, napríklad viem, že David Grossman usporiadava k svojim novým knihám workshopy, kde sa stretne s prekladateľmi do rôznych jazykov. Iní sa prísne izolujú, napríklad George R. R. Martin, takže ak sme s kolegyňami, s ktorými som prekladala Pieseň ľadu a ohňa,boli na pochybách, siahli sme po prekladoch jeho kníh do iných jazykov a pozreli sa, ako ten problém vyriešili inde, napríklad v španielčine alebo ruštine (nie v češtine, báli sme sa, že taký blízky jazyk by nás priveľmi ovplyvnil).
Mala si niekedy možnosť stretnúť sa s autormi kníh, ktoré si prekladala? Ak áno, s kým? A akí boli?
Nie, to zatiaľ nie. Rada by som niektorých stretla naživo, ale aj tak by som sa hanbila na niečo sa ich opýtať.
Podlieha preklad knihy nejakému procesu utajenia? Knihy Dana Browna sa údajne prekladajú do všetkých jazykov naraz a všetci prekladatelia pracujú v jednej miestnosti bez spojenia s vonkajším svetom, aby kniha predčasne neunikla. Zažila si niečo také aj ty?
To našťastie nie. Nechcem si to ani predstaviť, ja potrebujem na preklad samotu, pokoj, vlastné tempo. Ten nápad s Brownovými knihami sa mi zdá veľmi nešťastný. Prekladám aj kinofilmy, tam je utajenie samozrejmosť, podpisujem zmluvy o mlčanlivosti, prekladám online v programe zadávateľa, všetko je maximálne zabezpečené, ale nikto ma nenúti sedieť v bunkri.
Je preklad v dobe online slovníkov jednoduchší ako kedysi? Používaš aj klasické papierové slovníky?
Jasné, že s elektronickými slovníkmi je to jednoduchšie, už si ani neviem predstaviť, že by som všetko musela listovať v papierových slovníkoch. Ja mám napríklad anglicko-slovenský elektronický slovník všeobecný, medicínsky a technický a je to obrovská pomoc. Našťastie ho mám v počítači, nie online, takže veselo pracujem, aj keď nám doma občas hapruje wifina. Samozrejme, celý internet je pre mňa na nezaplatenie, raz-dva vyhľadám, čo potrebujem, len treba vedieť, ktoré zdroje sú použiteľné a vierohodné. Hoci občas sa stane, že niečo nenájdem ani tam a vtedy musím hľadať po starom v knižniciach alebo konzultovať s odborníkmi.
Musí byť prekladateľ kníh aj vášnivý čitateľ? Pomáha ti čítanie žánrovo podobnej literatúry pri prekladaní kníh?
Samozrejme, že prekladateľ musí veľa čítať. Prekladateľ do slovenčiny by mal veľa čítať po slovensky, aby mal kontakt s jazykom, rozširoval si slovnú zásobu, sledoval vývoj jazyka. Ja som vášnivá čitateľka, takže mám pravidelne rozčítaných aj zo päť kníh naraz, odborné aj beletriu.
Čo máš na svojej práci najradšej? A čo naopak veľmi nemusíš?
Na tejto práci milujem hlavne čítanie, dostanem sa takto k príbehom, ktoré by som si možno inak neprečítala. A fakt ma štve vysedávanie pred počítačom. Keby sa tak dalo písať aj poležiačky alebo postojačky, alebo na prechádzke so psom… to by bolo.
Ako vnímaš klasické slovenské hejtovanie, že knihy v preklade sú zlé a treba si kúpiť originál? Máš pocit, že si Slováci prácu knižného prekladateľa vážia viac ako kedysi alebo naopak menej?
Keď niekto hovorí, že číta knihy radšej v origináli, v drvivej väčšine má na mysli angličtinu. A ak v angličtine číta Francúzov či Talianov, číta zasa iba preklad. Ja som sa dostala do štádia, keď mám najväčší zážitok z čítania v slovenčine, všimla som si totiž, že ak sa nemusím sústrediť na iný jazyk, vnímam príbeh naozaj naplno, všimnem si aj drobnosti, ktoré mi pri čítaní v cudzom jazyku unikli. Ale o hejtovaní a argumentoch, prečo je preklad dôležitý a kedy je dobrý, by sa dal urobiť celý ďalší rozhovor. Slovenčina je veľmi bohatý jazyk a šikovný autor, čiže aj prekladateľ, ňou vyjadrí všetko, čo treba. Ako v každej oblasti ľudskej činnosti sa aj tu nájdu šikovní a nešikovní prekladatelia, ale hádzať všetky preklady do jedného vreca je nespravodlivé. Rovnako ako odsúdiť preklad knihy ako zlý na základe jednej vety či slova.
A či si Slováci vážia prácu knižného prekladateľa? Na to tiež nie je všeobecne platná odpoveď, určite mnohí áno a ďalší ani netušia, že taká práca vôbec existuje.
V poslednej dobe vnímame trend uvádzania prekladateľov na obálky kníh. Vnímaš to tak, že knižný prekladateľ je v istom slova zmysle aj spoluautorom knihy?
Prekladateľ je autor aj podľa autorského zákona, teda v prípade prekladu knihy je naozaj jej spoluautorom a jeho meno musí byť uvedené v tiráži knihy (a vlastne všade, kde sa nachádzajú údaje o prekladovej knihe, napríklad na stránkach e-shopov). Niektoré vydavateľstvá, a je ich stále viac, sa rozhodnú uviesť ho aj na obálku knihy, čo je nielen fajn pocit pre prekladateľa (a zároveň väčšia zodpovednosť, aspoň podľa mňa, lebo takto je predsa len viac na očiach), ale aj cenná informácia pre čitateľa.
Venuješ sa aj prekladom kníh do cudzieho jazyka, alebo iba z cudzích jazykov do slovenčiny?
Nie, knihy prekladám iba do slovenčiny.
Čo by si odporučila slovenským autorom, ktorí si chcú nechať preložiť svoju knihu napríklad do angličtiny? Na čo si dávať pozor pri výbere prekladateľa? Mal by slovenský prekladateľ pri preklade knihy do angličtiny spolupracovať aj s editorom – rodeným hovoriacim v danom jazyku?
Určite je najistejšie vybrať si prekladateľa, ktorý má v tej oblasti už nejaké skúsenosti, prípadne ho vie niekto dôveryhodný odporučiť. Ak má spisovateľ vydavateľa, ten mu určite pomôže niekoho šikovného nájsť, alebo na sociálnych sieťach je kopec prekladateľských skupín, kde sa dá tiež hľadať. Spolupráca s rodeným hovorcom je úplná samozrejmosť, každý preklad treba zredigovať, v tomto prípade je pohľad rodeného hovorcu nevyhnutný. Samozrejme, že aj ten by mal mať skúsenosť s prácou s literárnym textom.
Ako si môže slovenský autor, ktorý sa jazykom príliš nevenuje, overiť kvalitu zahraničného prekladu svojej knihy?
Asi jedine tak, že ju dá prečítať kamarátovi, ktorý daný jazyk ovláda a vie to zhodnotiť.
Pracuješ hlavne so zahraničnými knihami. Myslíš si, že slovenskí autori majú potenciál preraziť v zahraničí a vyrovnať sa zahraničným autorom?
Isteže. Ja mám síce v slovenskej literatúre veľké medzery, lebo nie je v mojich silách čítať všetko, čo by som chcela, ale nevidím dôvod, prečo by sa dobrí slovenskí autori a autorky nevyrovnali tým zahraničným. Existujú aj rôzne granty na preklad slovenskej literatúry do cudzích jazykov, len v tých cieľových krajinách je to potom asi skôr o marketingu než kvalite. Ako vo všetkých oblastiach.
Máš svojich obľúbených autorov alebo knihy? Vieš nám dať pár tipov?
Ja sa stále veľmi rada motám okolo fantasy, najnovšie ma dostala trilógia Žatva smrti od Neala Shustermana, Slučka aPasáž od Simona Stalenhaga, chystám sa na Rothfussove knihy, aby som sa mohla zaradiť do ďalšej skupiny fanúšikov večne čakajúcich na pokračovanie (v tej Martinovskej som už dávno). A mojou veľkou láskou sú komiksy. Tie zatiaľ veľmi nevychádzajú po slovensky, ale už sa objavujú kvalitné prekladové lastovičky ako Nimona alebo Motýliky, pravdaže aj popri slovenských komiksoch, ktoré sa tiež rozbiehajú, veľmi sa mi páči séria Nežný komiks, ktorá vyšla minulý rok. A mimo tohto žánru vrelo odporúčam napríklad Život Vernona Subutexa od Virginie Despentes aleboMliekara od Anny Burns.
Čo by si poradila človeku, ktorý sa chce stať knižným prekladateľom? Kde začať?
Ak je študent, určite sa treba zapojiť do prekladateľských súťaží, napríklad Univerziády alebo do každoročnej súťaže Portugalského inštitútu, určite je ich aj viac. Pre všetkých sú dobrým odrazovým mostíkom literárne časopisy, ktoré často uverejňujú aj prekladové poviedky, básne či ukážky z románov. Napríklad v DoSlove práve pripravujeme nový časopis Verzia venovaný prekladovej literatúre, prvé číslo vyjde na jeseň, zatiaľ v elektronickej podobe.
Dá sa na Slovensku prekladom kníh uživiť?
Myslím, že nedá. Po finančnej stránke je to slabo ohodnotená práca, navyše niektoré vydavateľstvá stále platia prekladateľom časť honoráru až po vyjdení knihy, čiže občas niekoľko mesiacov po tom, čo prekladateľ odovzdal niekoľkomesačnú prácu. Teraz počas koronakrízy sa ukázalo, aká je to škodlivá praktika, keď sa vydania kníh posúvali a tým pádom sa posúvalo aj vyplácanie honorárov za prácu, ktorú si vydavateľstvo objednalo a bola mu riadne dodaná. Preto sa väčšina literárnych prekladateľov „živí“ inou prácou a knihám sa venujú po večeroch či cez víkendy.
Na aké knižné preklady sa môžeme od teba tešiť najbližšie?
Nedávno som preložila dve krásne knižky. Pre Tatran veľmi milý komiks Čudná planéta od Nathana W. Pyla, ktorý možno ľudia poznajú zo sociálnych sietí. Je o zvláštnych bytostiach, ktoré „čudne“ reagujú na bežné situácie a vlastne nám ukazujú, aké smiešne, nezmyselné veci máme naučené a vôbec sa už nad nimi nezamýšľame. Narúšajú naše zautomatizované schémy a je to veľmi vtipné.
A pre Inaque som preložila ďalšiu čudno-krásnu knihu Lanny od Maxa Portera. Tak ako v prvotine Smútok je vták s krídlami, aj tu sa hrá autor s textom, celý príbeh a motivácie postáv musí čitateľ vylúštiť v podstate len z útržkov rozhovorov, niekedy halabala pohádzaných na papieri. Ale je to krásny, veľmi poetický príbeh a úžasný ponor do duší obyvateľov jednej anglickej dediny počas pátrania po stratenom chlapcovi.
