Ivica Ďuricová Na Slovensku jej práve vyšiel jej prvý román Malé jablko, no žije za veľkou mlákou. Autorka Katarína Hybenová nám prezradila, ako sa píšu knihy v Amerike.
V rozhovore s Katarínou Hybenovou sa dozviete:
- ako sa zrodila jej prvotina Malé jablko
- ako dlho písala svoju prvú knihu a čo jej v tom pomohlo
- ako fungujú spisovateľské workshopy v Amerike
- akým spôsobom ako autorka tvorí, edituje a vymýšľa postavy
- prečo je podľa nej lepšie písať rukou, nie na počítači
- ako sa dostala do vydavateľstva Tatran
- či akým spôsobom prijala jej rodina román, v ktorom je hlavná hrdinka queer a má autobiografické prvky
Práve ti vyšla tvoja prvá kniha Malé jablko, gratulujeme. Ako vznikol nápad napísať ju?
Ďakujem, veľmi sa z nej teším. Kniha je inšpirovaná mojím životom, i keď to nie sú memoáre a je to celé značne zfikcionalizované. Napísala som ju, lebo som túžila zachytiť svoje skúsenosti a pocity zo začiatkov v brooklynskej štvrti Bushwick, kde som založila blog o miestnom dianí. Obdobie to bolo zvláštne, skoro románové, plné protikladov: víťazstiev aj prehier, radosti aj horkosti, bolo to magické, no zároveň totálne stresujúce.
Ako dlho ti trvalo napísať túto knihu? Koľko trvalo samotné písanie a koľko editovanie?
Knihu som písala približne tri roky a neskôr som ju tri mesiace prekladala z angličtiny do slovenčiny. Proces to však nebol vôbec lineárny. Fázy písania, editovania, plánovania, zúfania si a extázy sa vo vlnách opakovali, a to niekoľkokrát (smiech). Tým, že je to moja prvotina a dosť dlho mi trvalo sa jednak naučiť, ako sa vôbec taký román píše, ale hlavne zistiť, že čo a ako chcem povedať.
Dlhodobo žiješ v USA, kde si knihu aj napísala, dokonca pôvodne po anglicky. Ako funguje tvorivý proces za veľkou mlákou?
Myslím, že v Amerike sa v porovnaní zo Slovenskom kladie väčší dôraz na tzv. craft, čiže samotné remeslo písania. Kým na Slovensku som sa stretla skôr s názorom, že s talentom sa buď narodíš alebo nie, v Amerike je talent len začiatkom. Potom nastupuje drina. Treba sa naučiť nielen písať pekné súvetia, ale aj štruktúru scén, príbehu, tvoriť postavy, atď. Konkurencia je veľká a publikovať sa podarí fakt len tým, čo majú úplne premakané rukopisy, takže kto to myslí s písaním vážne, ten sa vzdeláva nonstop.
Tvoja kniha je na prvotinu naozaj vypísaná. Absolvovala si nejaké kurzy tvorivého písania, alebo si samouk?
Predtým ako vzniklo Malé jablko, som takmer desať rokov písala články na svoj blog, ako aj pre iné newyorské a slovenské médiá. Myslím, že táto novinársko-blogerská prax mi pomohla naučiť sa vyjadriť svoje myšlienky jasne a pútavo. Samozrejme, písanie románu je odlišné „zvieratko“, ale tá vypísanosť je asi produktom toho. Na kurzy tvorivého písania som nikdy nechodila, keďže v Amerike sú dosť drahé a ja som v New Yorku nikdy nemala peňazí nazvyš. Navyše, mne fakt samovzdelávanie vyhovuje. Potrebujem svoj vlastný priestor a svoje tempo (väčšinou rýchlejšie a chaotickejšie), ako ponúkajú kurzy.
Prečítala som však neskutočné množstvo kníh o spisovateľskom remesle. Mojím spisovateľským svetom najviac otriasli tieto: Chris Vogler: The Writer’s Journey, Lisa Cron: Wired for Story, Blake Snyder: Save the Cat, Erik Borg: The Idea. K tomu veľmi, veľmi odporúčam podcast a šialenú, takmer matematickú metodológiu Story Grid a pre najlepšie rozhovory so spisovateľkami a spisovateľmi podcast First Draft with Sarah Enni. A teraz aj Opisani.sk. Som veľmi rada, že sa niekto remeslu venuje aj na Slovensku.
Ako fungujú tzv. writer’s workshops?
Spomeniem ešte tzv. writer’s groups či workshops, ktoré v Amerike fungujú vo veľkom. Na tomto princípe fungujú aj vysokoškolské programy zamerané na tvorivé písanie, takže americká scéna je fakt veľmi zameraná na peer-to-peer feedback. Funguje to tak, že sa zíde skupinka ľudí, čo píšu. Optimálne sú na podobnom leveli a píšu podobné žánre, ale nie je to nutné.
Ja som bola aj v celkom rôznorodých skupinách a bolo to fajn. Týždeň pred stretnutím si vymenia napríklad kapitolu, ktorú každý dôkladne prečíta a spoznámkuje. Na stretnutí sa to potom diskutuje. Každý má pár minút, aby sa vyjadril k dielu. Dotyčná osoba, ktorej text sa rozoberá, nesmie nič hovoriť, len počúvať, vyjadrí sa až na konci. Najefektívnejšie boli pre mňa skupiny, kde vám ľudia na konci odovzdajú svoje poznámky aj písomne. Je dôležité, aby ľudia dávali vecný feedback, aby sa sústredili na to, čo môže dané dielo zlepšiť, nie na to, ako by to napísali oni.
Ja som takto workshopovala Malé jablko skoro dva roky. Chodila som do skupín rovno troch. Každá z nich bola úplne iná a dovolím si povedať, že práve tieto workshopy mali na môj román asi najväčší dopad. Človeku pomôže nielen feedback dostať, ale ho aj dať, vďaka čomu si často uvedomí, čo nefunguje v jeho texte.
Ja osobne neworkshopujem čerstvo napísaný text, lebo tam ma väčšinou názory iných rozptýlia a zmätú, ale už dokončené a aspoň raz zeditované dielo. Faktom je, že tieto workshopy sú zdarma, fungujú na princípe vzájomnej pomoci a sú úplne super pre ľudí, čo píšu svoju prvú knihu a povedzme ešte nemajú svojich verných beta readerov.
Aký je tvoj proces pri písaní? Zameriavaš sa na štruktúru a tvoríš si osnovu, alebo si skôr typ autorky, ktorá príbeh iba postupne objavuje?
Opäť – kiež by som mala jednoduchšiu odpoveď, ale pravda je taká, že som niekde uprostred. Väčšinou mám predstavu o príbehu, i keď často nejasnú. Veľmi obdivujem ľudí, čo si hneď robia osnovy, ale ja keď začnem robiť osnovu priskoro, viem, že to nebude dobré. Musím nechať priestor intuícii, podvedomiu a múzam. Takže často začnem písať bez osnovy, naslepo, rukou do zošita. Tu zistím, čo chcem vlastne povedať, kto sú moje postavy, akú má to dielo atmošku. Na román v tomto období intenzívne myslím počas behania, sprchovania, umývania riadu – umývanie riadu je asi úplne najlepšie (smiech).
No a keď mám lepšiu predstavu o tom, že čo to bude, môže nastúpiť moje pragmatické ja, ktoré spraví osnovu, dozrie na to, aby som šla pekne podľa zaužívaných štruktúr, ktoré fungujú, a prepisujem, dopisujem, píšem nanovo, čo treba. Veľmi sa sústreďujem na písanie rukou a až následné prepisovanie do počítača. Keď to napíšem rukou, má to celkom iný flow, ako keď píšem na klávesnici. Existujú aj štúdie, ktoré dokazujú, že keď píšeme rukou, v mozgu sa nám zapaľujú tie isté centrá, ako pri čítaní. Keď však klepeme do klávesnice, je to celkom iné.
Ako tvoríš postavy? Tvoja kniha je čiastočne autobiografická, inšpirovala si sa aj pri ostatných postavách reálnymi ľuďmi?
Malé jablko je špecifické v tom, že sa zakladá na mojom živote, ale tam aj kopec postáv, ktorá som „uvarila z vody“. Často potrebujem len nitôčku inšpirácie, záchvev osobnosti a už to ide. Napríklad Júliusa Smreka, čo je starší mentor hlavnej hrdinky, som vymyslela v zlomku sekundy, keď mi známa na workshope povedala, že by sa jej tam hodil nejaký starší emigrant, čo emigroval ešte za komunizmu, aby sme mohli porovnať jeho skúsenosti s Eleninými. Zrazu sa mi sformoval pred očami a jeho vtipné hlášky sa mi písali samy. Július zároveň slúži ako taká nádoba na moje staršie ja, ktoré radí akoby môjmu mladšiemu ja čo a ako (smiech). Ava Schwartz, ďalšia postava z Jablka, vznikla na základe pesničky. Neprezradím akej, ale tiež to bol zlomok sekundy a mala som ju.
Máš talent na opisovanie lokácií. Píšeš iba o miestach, ktoré si videla a zažila na vlastnej koži, alebo aj o takých, ktoré si nikdy nenavštívila?
V reálnom živote sa vyžívam v atmosfére miest, takže je to asi tým. Veľmi mi pomáha, keď som na mieste bola, ale dokážem si to aj uvariť z vody. Napríklad teraz pracujem na románe, kde sa jedna časová línia odohráva na Venuši.
Knižka ti vyšla vo vydavateľstve Tatran. Bola to tvoja prvá a jediná voľba, alebo si oslovovala viaceré vydavateľstvá? Priblížiš nám tvoju cestu k vydaniu?
Malé jablko som pôvodne písala pre americký trh. Absolvovala som jedno kolo tzv. submission do najväčších vydavateľstiev a i keď ohlasy boli vcelku pozitívne a v jednom prípade sme šli takmer do akvizície, napokon to nebolo úspešné. Možno som mohla ísť do druhého kola a osloviť menších vydavateľov, no moja mamička vyložila Lenormadové karty a zahlásila, že kniha bude mať väčší dopad na Slovensku, čo mi dovtedy ani nenapadlo. Ale čím dlhšie som nad tým premýšľala, tým viac sa mi tá myšlienka pozdávala. Myslím, že karty mali fakt pravdu. V Amerike už newyorských príbehov mali kopec, ale na Slovensku, taký echtový aj s potkanmi a pouličným obťažovaním, bez prikrášľovania a postáv a lá Carrie Bradshaw ešte nebol. (Čím nehejtujem Sex v meste, ten seriál milujem a vyrástla som na ňom, ale povedzme, že to nie je úplne realistický odraz života v NYC.) Zároveň som bola rada, že môžem prehovoriť priamo k mladým Slovenkám a Slovákom a možno ich inšpirovať a povzbudiť na ceste za svojím šťastím a autentickým životom.
Vydavateľstvo Tatran mi bolo tak nejako intuitívne sympatické od začiatku. Páči sa mi ten názov, keďže ja som tiež Tatranka, ale aj ich dlhoročná tradícia. S veľkou pokorou a bázňou si vážim to, že som bola vydaná organizáciou, ktorá vydala niektoré z najvýznamnejších diel v slovenskej literatúre.
Vydavateľstvá som oslovila tri, ale Tatran, ktorý som najviac chcela, sa mi ozval ako prvý, takže ostatným som rovno zdvorilo napísala, že nemusia ďalej čítať a mrhať prostriedkami.
Ako sa ti spolupracovalo s vydavateľským a editorským tímom? Priblížiš nám proces prípravy knihy do finálnej podoby pred vydaním? Bolo niečo, s čím si pri editorských poznámkach vnútorne zápasila?
S Tatranom sa mi robilo fakt dobre. Trochu nás pribrzdila korona, keďže kniha sa kvôli pandémii takmer o rok odložila, ale to bol jediný zádrheľ. Knihu redigovala Adriana Oravcová, ktorej znalosť slovenčiny je fakt na inom leveli, takže opäť s pokorou som prijala poznámky a čo to som sa i priučila. Išlo skôr o korektúru ako o editorské poznámky. Tých bolo minimum, keďže som si tým najhorším prešla už na newyorkských workshopoch, kde som edičného feedbacku dostala habadej. S tým som často zápasila aj niekoľko týždňov. V konečnom dôsledku však používam pravidlo 80:20. Takže 80 percent feedbacku zrejme vyhodím, ale tých zvyšných 20 ma posunie niekam úplne inam. A potom, keď sa viacerí sťažujú na nejaké miesto v príbehu, tak to beriem vážne a otváram The Writer’s Journey. Ich navrhované riešenia sa mi väčšinou nehodia, ale určite tam bude treba niečo prerobiť.
V knihe spracovávaš mnohé citlivé témy ako bisexualita a transrodovosť, nedostatok peňazí a možné vyhostenie, catcalling, či dokonca sexuálne násilie. Prečo si sa rozhodla práve pre tieto a aké sú zatiaľ reakcie konzervatívnejšieho slovenského publika?
Sú to témy, s ktorými som sa stretla v reálnom živote, takže pre mňa to ani nie sú témy ako skôr odraz reality. New York som zobrazila taký, ako som ho zažila, a určite by som Slovákov a Slovenky neurazila tým, že by som im ho cenzurovala. A myslím, že je to fajn. Aj na Slovensku treba poobracať kamene a pozrieť sa tomu, čo sa dlho ignorovalo, priamo do očí.
Aké boli tvoje pocity pred vydaním a krátko po ňom? Ide o tvoju prvú knihu – bála si sa, alebo skôr tešila?
Po tom všetkom čím som si s Jablkom prešla, som veľmi vďačná, že kniha uzrela svetlo sveta a našla si svoj domov. Takže prevažuje u mňa vďačnosť. Vďačnosť za to, ako sa o mňa Tatran stará, akú urobili knihe nádhernú obálku a akej skvelej propagácie sa mi dostalo.
Ale nebudem klamať, bol tam aj strach, a to hlavne z toho, ako knihu prijme rodina. Hneď po vydaní sa na ňu vrhla moja nič netušiaca stará mama a v tom momente som sa fakt bála, či tá kniha neublíži jej zdraviu (smiech). Tiež som so svojou rodinou nikdy nediskutovala svoju sexualitu. Identifikujem sa ako queer, no a po Jablku bola mačka z vreca von. Ale aj to je dobre.
Mala si už niekedy autorský blok? Ak áno, ako s ním bojuješ?
Určite áno a neraz. Väčšinou sa zablokujem, keď mám na seba veľmi veľké očakávania, keď si knihu predstavujem na rebríčku amerických bestsellerov alebo ju porovnávam s niečím, čo sa mi veľmi páčilo. Vtedy si musím nasadiť pomyselné klapky na oči a sústrediť sa len na príbeh a písanie. Externý svet môže byť na škodu.
Čo by podľa teba mala mať dobrá kniha?
Ja osobne potrebujem knihy, ktoré pohnú mojimi emóciami, ktoré majú postavy, na ktorých mi bude záležať, posolstvo, nad ktorým budem ešte dlho dumať a v neposlednom rade, umne vyrozprávaný príbeh.
Čo by si poradila prvoautorom a prvoautorkám, ktorí sú práve vo fáze oslovovania vydavateľstiev? Ako zaujať a čo fungovalo u teba?
Podľa mňa žiadny trik neexistuje. Treba napísať, čo najlepší príbeh, ako viete. Nechať si naň dostatok času, neposielať dielo príliš skoro. Román treba nechať odstáť. O niekoľko mesiacov ho už môžete vnímať úplne inak. Určite by som ho dala prečítať viacerým ľuďom, a to ľuďom, čo sami píšu alebo aspoň veľa čítajú. Jednoducho nesnažiť sa publikovať priemerné alebo podpriemerné veci. Na čo aj strácať čas? To je už lepšie tráviť čas pozeraním seriálov.
Na záver ešte tradičná otázka – môžeme sa od teba tešiť aj na ďalšiu knihu? Ak áno, o čom bude, prezradíš?
Áno, určite. Mám rozpracovaný jeden slovenský a dva americké romány. Ten slovenský je veľmi nostalgický, má queer tematiku a je tam aj pár fantastických elementov. Tie americké sú žánrovo na pomedzí fantasy, sci-fi a umeleckej beletrie. Sama som zvedavá, čo z nich bude (smiech).
Katke ďakujeme za rozhovor! 🙂
Ceníte si naše know-how?
Na portál Opisani.sk pravidelne pridávame podrobné a praktické články, v ktorých odhaľujeme naše dlhoročné know-how. To sme sme často získavali aj za cenu drahých chýb. Vy sa vďaka nám učíte zadarmo a týmto chybám sa môžete vyhnúť. Naše rady vám tiež môžu ušetriť stovky eur za konzultantské služby. Ak teda cítite, že vám náš obsah pomohol a chcete nás podporiť, aby sme mohli pre vás tvoriť aj naďalej, budeme vám vďačné, ak sami ohodnotíte našu prácu.
Vytvorili sme darovací účet, kam môžete poslať ľubovoľnú sumu ako poďakovanie za naše články, videá, livestreamy a obsah na sociálnych sieťach. Je už na vás, či nám virtuálne pošlete drobné na kávu, alebo si vyrátate vyššie sprepitné z tých stoviek eur, ktoré ste možno vďaka tomuto článku ušetrili. Za každý jeden cent vám zo srdca ďakujeme 🙂
PODPORIŤ NÁS MÔŽETE TU:
www.buymeacoffee.com/opisani.sk
